Zvoní budík. Sobota 7:00.
Dávam mu šancu či si to nerozmyslí, ale po treťom opakovaní do vzdám a vstávam. Hádžem na seba oblečenie a vyrážam do Petržalky po Jana. Na pumpe kupujeme o 8:30 rakúsku diaľničnú známku a ani nie za hodinu nás ženský hlas z navigácie neomylne smeruje do dedinky Stolhof.
Cestu zároveň prakticky už od zjazdu z diaľnice označuje zelená ceduľka Nature Park - Hohe Wand. Na kopčeku za dedinou odbočujeme vpravo a platíme vstupné do parku. Je to 1,50 Éčok krát 3 (Jano, Ja, a Ibi-za).
Pokračujeme vyššie a za pár minút už aj vybaľujeme veci na parkovisku pri zátačke. Balíme pomerne málo materiálu pretože cesty na Hohe Wand-e sú vačšinou perfektne vyistené. Pre oboch nám stačí:
- 12 expresov
- 6 slučiek (3x60, 3x80)
- 2x2 karabína s poistkou zámku (na štand)
- 2x2 HMSka (na štand a istenie)
- sada vklínencov (a 2x žirafa, ale toto nie je nutné)
- jednoduché lano 60m
- sedáky, hruďáky, prilby a ostatné blbosti bez ktorých to jednoducho nejde
Náš dnešný výber padol na cestu De Wude Posteline za 6 UIAA stupnice. Je to 8 dĺžok, ale jedna je prakticky choďák, a ľahšie dĺžky sa dajú spojiť. Neviem čo názov cesty znamená, ale moja pracovná verzia je: "Miesto kde chodí jašter s..ť".
Z parkoviska vyrážame chodníkom doprava priamo pod nástup. Za chvíľu sme na modrom chodníku, ktorý kopíruje líniu skál.
Chvíľu chodíme hore, dole, ale rakúski kolegovia nás navigujú k "miestu, kde nie je les" cca 100 metrov od sky-walku. Začiatok cesty je označený hliníkovou doštičkou s názvom De Wude Posteline.
Nasleduje krátka a nepovinná technická prestávka, ktorú využívam na zneuctenie panenskosti rakúskeho lesa a v rámci ktorej nachádzam suvenír v podobe ulomeného štítku z cesty Legoland.
V prvej dĺžke najprv obliezame veľký kamenný blok z ľava a pokračujeme dvoma ľahšími dĺžkami mierne vpravo. Cestu označujú modré bodky.
V druhej dĺžke je pekný výhľad na skywalk a okolo nás krúži viac a viac supov (paraglajdistov). Tretia dĺžka pokračuje okolo feratky doprava a po pár metroch nasleduje kľučové miesto v 4 dĺžke za 6.
Výhľad je pekný, ale lezenie je skôr madlového až záhradkárskeho typu. Cestou nás sprevádza párik asi 70 ročného pánka s asi o 35 rokov mladšou partnerkou, čo Jano obhajuje slovami "čo si vychováš to máš", a dodáva že v rakúsku je populárna prísna výchova ideálne v pivnici. Táto téma nás drží v dobrej nálade až po predposlednú dĺžku, ktorú Jano ľahko dáva krátkym skokom do madla.
Ešte, že som tú dľžku nechcel ťahat, pretože čím viac to skúšam, tým horšie to ide a na krpatých spoďákoch rýchlo natekajú bandasky.
Nakoniec to okašlem a preliezam, ale tých pár krokov sa mi zdalo oveľa tažších ako papierový kľúč. Hore už čaká vyškerený Jano a po chvíli oddychu balíme materiál na blízkej lúčke s výhľadom na okolitú krajinu a poletujúce supy (paraglajdistov).
V gasthause is dávame nealko a specknodelnsuppe a pádime ľahkým zostupovým chodníkom naspäť k autu. Cestou oberáme miestnu faunu o posledné trnky, ktoré zostali na kríkoch po ranných mrazoch. Pred parkoviskom sa ešte zastavujeme na kus reči s miestnymi kravami a sadáme do Ibi.
Cestou naspäť ma budia akurát zdrsnené čiary na okrajovch vozovky ale keďže som šofér tak radšej investujeme do kofeínového nápoja a kyslých cukríkov. Ešte že Jano tú chvíľu spal, lebo inak by asi ošedivel :).
Pár fotiek z lezenia.
Popis cesty.
Z parkoviska vyrážame chodníkom doprava priamo pod nástup. Za chvíľu sme na modrom chodníku, ktorý kopíruje líniu skál.
Chvíľu chodíme hore, dole, ale rakúski kolegovia nás navigujú k "miestu, kde nie je les" cca 100 metrov od sky-walku. Začiatok cesty je označený hliníkovou doštičkou s názvom De Wude Posteline.
Nasleduje krátka a nepovinná technická prestávka, ktorú využívam na zneuctenie panenskosti rakúskeho lesa a v rámci ktorej nachádzam suvenír v podobe ulomeného štítku z cesty Legoland.
V druhej dĺžke je pekný výhľad na skywalk a okolo nás krúži viac a viac supov (paraglajdistov). Tretia dĺžka pokračuje okolo feratky doprava a po pár metroch nasleduje kľučové miesto v 4 dĺžke za 6.
Výhľad je pekný, ale lezenie je skôr madlového až záhradkárskeho typu. Cestou nás sprevádza párik asi 70 ročného pánka s asi o 35 rokov mladšou partnerkou, čo Jano obhajuje slovami "čo si vychováš to máš", a dodáva že v rakúsku je populárna prísna výchova ideálne v pivnici. Táto téma nás drží v dobrej nálade až po predposlednú dĺžku, ktorú Jano ľahko dáva krátkym skokom do madla.
Ešte, že som tú dľžku nechcel ťahat, pretože čím viac to skúšam, tým horšie to ide a na krpatých spoďákoch rýchlo natekajú bandasky.
V gasthause is dávame nealko a specknodelnsuppe a pádime ľahkým zostupovým chodníkom naspäť k autu. Cestou oberáme miestnu faunu o posledné trnky, ktoré zostali na kríkoch po ranných mrazoch. Pred parkoviskom sa ešte zastavujeme na kus reči s miestnymi kravami a sadáme do Ibi.
Cestou naspäť ma budia akurát zdrsnené čiary na okrajovch vozovky ale keďže som šofér tak radšej investujeme do kofeínového nápoja a kyslých cukríkov. Ešte že Jano tú chvíľu spal, lebo inak by asi ošedivel :).
Pár fotiek z lezenia.
Popis cesty.
