Lezecké denníky 0 - Antalya (Apríl 2015)

Sú oblasti do ktorých sa určite oplatí ísť viac ako raz, ak už nie rovno chodiť tam pravidelne. Turecká Antálya a oblasť Geykbayiri je určite jedna z nich. Teploty hlavne mimo leta prajú lezeniu a región má čo ponúknuť aj počas rest-dayov. Keď na stránkach Turkish airlines vyskočila letenka do Antálye s prestupom v Istanbule, nezaváhal som a zlogistikoval som lezecký výjazd. Ja z Dublinu, Jano z Viedne, Janka s Kristínou z Talianska - samozrejme každá zvlášť aby to nebolo náhodou jednoduché.

Jano v ceste Barbosa (vlez do jaskyne, výlez oknom)

Na letisku v Antálii sa stretávame s Janom a Jankou a ideme po auto. Náš pôvodný zámer je ísť sa pozrieť do prímorskej oblasti Akyarlar, ale za ten svet to nevieme nájsť. Asi najskôr kôli tomu, že pri zimných dažďoch sa zosunula časť kopca na cestu ktorá tam vedie. Miestni niesú moc nápomocní a keď si od nás jeden z nich pýta 10 euro za to, že zaparkujeme, tak sa radšej poberieme preč. Nakupujeme potraviny na týždeň a ideme na letisko pre Kristínu. Let má meškanie tak do Josito campu prichádzame až v noci. 

Cristina

Na to že je polka Apríla je pomerne zima. Prechádzajúci rok sme tu boli koncom Marca a bolo veru teplejšie. V noci riadne pritúha a páperka na večer je nevyhnutná. Josito je camp vlastnený nemcami, ktorí aj oblasť zveľaďujú a navŕtali väčšinu ciest. Cena za stan pre mňa s Janom je 10E na noc, ale máme v tom exkluzívne sprchy s horúcou vodou, internet a spoločnú kuchyňu s riadom a ladničkou.

Sprievodca sa dá kúpiť aktualizovaný priamo v campe a ak si človek nechce variť tak ponúkajú aj pol-penziu. Pre extra pohodlných sa dá zaplatiť campový stan alebo chatka. Bez auta to ale na týždňovku odporúčam len ak ide iba dvojka. Auto sa hodí na výlety okolo ale aj na nástup pod vzdialenejšie sektory.

Aspendos - ruiny

Prvé dni sa rozliezame v sektore Barbarosa a chutnáme miestami vyhladené turecké vápno. Lezieme len do obtiažnosti 6a+ a tak si nemôžeme vychutnať všetky sektory. Keď sa človek cíti komfortne v 7a-čkach tak si tu zalezie asi lepšie, ale tak to bude všade. Popri lezení fotím našu taliansku lezeckú dvojicu a kochám sa výhľadom do doliny. S príchodom ľahkého dažda utekáme spod steny späť do campu niečo si uvariť a trochu pointernetovať počasie.

Výprava

Na ďalší deň je predpoveď dosť zlá, tak si vravíme, že je načase ísť trochu za kultúrou. Najprv ideme pozrieť na ruiny do mesta Aspendos a potom sa ešte zastavujeme v Antályi, kde som ja síce už bol, ale zbytok výpravy nie. Pozeráme si mesto a potom sedíme v presilovke v miestnom bare kde hrá nejaká lokálna kapela. Keď po jednej pesničke tlieskame, muzikanti sa čudujú a tak sa s nimi zo žartu dohadujeme, že či vlastne chcú aby sme tlieskali. Do kampu sa vraciame opäť neskoro večer a zisťujeme, že predpoveď naozaj neklamala a ísť na výlet bolo správne rozhodnutie. 

Zamračená Antalya

Ďalší deň je predpoveď zase na figu tak volíme taktický ústup do cca 160km vzdialenej oblasti Olympos. S Janom sa nám tam celkom páči. Najprv čistíme sektor oproti Kadirs Tree Houses a potom sa stretávame s dievčatami, ktoré sa znechutené vrátili z ťažšieho a ufúkaného sektora. 

Janka

Ideme ešte okuknúť sektor Dershane a tam si už zalezieme všetci. Krásne lezenie v kaňone. Síce v tieni ale po super nevyšmýkaných chytoch a stupoch. Veľmi mi to pripomína Paklenicu. Dávame s Janom na preskáčku nejaké 6a+ky a spokojní za šera schádzame späť k autu. Ešte nie je úplná tma aj keď zo strany od Antálye sa na nás valí búrkový mrak. Ideme sa prejsť cez rezerváciu Olympos dole na pláž. Po nej sa dá dostať až k dedinke Cirali, ale rozvodnená rieka nám nedovolí dostať sa na druhú stranu. Pôvodný plán ísť sa pozrieť na bludičky meníme na návrat k autu a keďže nás čaká ešte dlhá cesta späť do Josita a je úplná tma, tak si celkom švihneme. Aj tak prichádzame do campu až v noci. 

Kadirove stromové domy a za nimi mini sektor

Ráno sa budíme a kopec nad nami celý zasnežený. Tak sa mi zdalo, že sa kúsok ochladilo. Predpoveď je jasná a síce že má byť jasno a tak ideme pod Josito do sektoru Alabalik.  Dobré počasie a lezieme v tričkách. Slnko poväčšinou prekúka pomedzi mraky, takže také polooblačno. Lezieme až do večera a všetci uť sa tešíme ako si dáme v reštaurácii na konci údolia toho Alabalika (pstruha). Aj keď ja ryby veľmi nemusím tak rozhodne odporúčam nešetriť a ísť sa sem najesť aspoň raz. Ryba je čerstvo vylovená a všetkým nám veľmi chutí. Cena je výborná - menej ako 10E.

Na kopcoch sneh

Ďalší deň sa presúvame autom do sektoru Cesme, kde mám od minulého roka nejaké resty. Najviac sa teším z prelezu Mafie, do ktorej som si rok predtým ani len netrúfol. Večer dievčatá balia a ja ich idem skoro ráno odviezť obe na letisko. Auto ráno trošku hapruje, ale po chvíli sa umúdri a v pohode to stihneme. Kým sa vrátim Jano už je hore a nás čaká posledný deň lezenia. 

Alabalik

Ja som po vstávaní o 4 ráno riadne grogy a tak sa najprv ideme pozrieť na trojdĺžkovú cestu hore ku zástave a na záver Jana posielam do jaskynnej cesty za 5+, ktorej presný názov síce neviem ale pracovne som ju nazval "prasiatko do chlievika". Celou cestou vyšmýkané a hore - no ako prasiatko do chlievika. 

Mafia

Večer balíme aj my a ráno o štvrtej zasa vstávame. Tentokrát veziem na letisko Jana. Auto hapruje trošku viac, ale nakoniec opäť stíhame do pohody. Vykladám Jana a idem sa pozrieť do Antálye. Zbytok dňa sa túlam po meste a dokonca sa idem aj okúpať. Som celkom rád, že takto nepieklo na skale aj keď voda je ešte celkom studená. Fotím vodopád, ktorý sme predtým márne hľadali a ktorý je vidno z lietadla pri pristávaní. Dávam si kávu a potom dotankovávam auto a idem na lietadlo do Istanbulu. Tam prespávam v tichom kúte na letisku a po pár hodinách pokračujem do Dublinu.

Jano

Jaskyňa

Ak teda vlastne keď pôjdem do Antálye znova, tak určite opäť požičiam auto. Nabudúce pôjdem tak, že strávim povedzme tri dni v olympose a potom nejaký trek v horách v rámci rest day. Potom presun do Geykbayiri a dorážačka ďalšie tri dni. Neoplatí sa so sebou nosiť varič, lebo v campe sa dá kúpiť plynová bomba. Samozrejme to len keď človek plánuje celú dobu zostať na tom istom mieste. Najlepšie jedlo po alabaliku je placka Gozleme s nutellou. 

Adino

PS1: Celá galéria

Adino

PS2: Petzl Roc Trip video z oblasti

Lezecké Denníky 6 - Ku**a Hoši Margalef (December 2015)

Po krátkom výlete do Maroka nám lezenia stále nestačilo a lacné letenky do Barcelony nás presvedčili o tom, že si dáme pred vianocami krátku víkendovú Váňadrovku do Španielska. Konkrétne oblasť Margalef, kde sme ešte neboli (teda okrem Váňu). Po úspešnom skorom úprchu z práce sa na letisku stretávame s Váňom a Jankou a na dvojku berieme jeden batoh s materiálom. Spanie máme rezervované v biión-hviezdičkovom hoteli a tak berieme aj stany a varič. 

Na letisko El Prat v Barcelone prilietame po približne dve a pol hodinovom hodinách a podľa tabúľ ideme priamo do požičovne Firefly pred letiskom. Požičovňa nie je nič moc, lebo treba dávať veľmi veľký pozor na to, že v akom stave dávajú auto a či je všetko zaznačené, alebo zobrať drahé full-cover poistenie priamo od nich.

Margalef - stropy

Vo Firefly búdke pred letiskom nám vravia že kľúče od auta treba vyzdvihnúť vo vnútri a tak s Ivanom ideme späť do letiskovej haly a s vecami ma vozíku pri požičovni nechávame Váňu s Jankou. Vybavujeme auto a keď prichádzame k požičovni vidíme, že niečo sa deje. Jedna ku*va zlodejská španielska organizovaná upútala pozornosť Váňu a Janky a zatiaľ čo sa snažili pomôcť akože stratenému človeku, tak druhá ku*va zlodejská uchmatla na vrchu ležiacu Jankinu tašku s komplet novými dokladmi a novým foťákom, ktorý mal dokopy asi nula záberov.

Ku*vy hnusné. Nadávame a rovno voláme policajtov. Celé sa to udialo rovno pri búdke Firefly, ktorá samozrejme nemá videokameru. Podľa informácií od ľudí z požičovne sa to tam deje pomerne pravidelne.

Po asi 20 minútach prichádzajú policajti a zatiaľ blokujeme karty a zisťujeme číslo na ambasádu na počítači požičovne. Treba povedať, že týpek bol veľmi ústretový a nechal nás použiť internet a vyhľadať si informácie. Váňa s Jankou idú spísať zápisnicu na políciu a my s Ivanom zatiaľ prechádzame parkovisko či nekde nenájdeme odhodenú Jankinu tašku. Po ich návrate diskutujeme o tom aké máme možnosti, keďže bez občianskeho alebo náhradného dokladu Janku neustia v Nedeľu späť do Írska.

30m pod parkoviskom

Podľa informácií z letiska by nás pustili na let, ale keďže Írsko nie je v Schengene asi by sa nedostala späť. Voláme na našu ambasádu do Madridu a veľmi nápomocná pani nám dáva všetky potrebné informácie. V Madride (800km) nám vystavia náhradný doklad aj v Sobotu ráno, ale v Barcelone na konzuláte až v Pondelok. Pre istotu kupujeme pre Váňu s Jankou letenky na Pondelok večer (asi 150Eur) a rozhodujeme sa pre pokračovanie výletu s tým, že Janka s Váňom zostanú o jeden deň dlhšie v Barcelone v pondelok ráno vybavia doklad tam.

Stále nevieme, že či ju s náhradným dokladom pustia do Írska pretože podľa informácii z konzulátu doklad oprávňuje na návrat do domovskej krajiny. Nádej nám dáva človek na našej ambasáde v Írsku, ktorý vraví, že vie o prípadoch kedy ľudí pustili v pohode späť do Írska. Týmto mu ďakujeme za odpovede na naše otázky aj na pohotovostnom čísle v Piatok večer.

Najväčší stres má Janka asi z toho, že čo jej na neplánované voľno povie šéf.

Sadáme do Renaultu Kango a už chceme odísť keď po jemnom rozbehnutí buchot od nápravy. To snáď nie! Čas cca 1:30 ráno (prileteli sme o 9). Robím ešte jedno kolečko po parkovisku a keďže rachot neustáva, vraciame sa do požičovne. Posielam za volant týpka z Firefly, že čo na to povie. Najskôr to skúša, že to kôli tomu, že je auto studené. Vravím mu - kravina, auto bolo najmenej pätnásť minút naštartované. Dáva aj on ešte jedno kolečko a vraví, že teda druhé auto nám asi dá. Presadáme a prekladáme veci do benzínového hyundai s rozbitým zadným svetlom a toľkými škrabancami, že na papier z požičovne už nie je kde písať. Okolo 2:15 sa konečne hýbeme z letiska smerom na Taragonu a Margalef.

Konglomerát

Cestou hmla, mega hmla a okolo 4 ráno po Váňovej navigácii parkujeme auto medzi kríkmi na slepej štrkovej ceste a rozkladáme stany len tak nadivoko. Vieme, že sme pri Margalef, ale nevieme presne že kde. Cestou sme minuli mega strechu so známou cestou First Round First Minute. Okolo pol piatej zaliezam konečne do spacáku úplne na šalát.

Ráno sa budíme až po deviatej a zisťujeme, že parkovisko na ktorom sme chceli spať je asi 30 metrov nad nami. Trafili sme to dobre. Balíme polomokré stany a ideme dole do dediny kúpiť potraviny a načapovať benzín do variča. Nakoniec dobre, že nám to auto vymenili, keďže môžeme dotankovať do auta a zároveň do fľaše. Späť pod skalu prichádzame až chvíľu po obede ale nezdržujeme sa a rovno naliezame do ciest v sektore Can Torxa. Váňa s Jankou ťahajú ťažšie cesty a my sa po ľahšom rozleze v Calatrava a Trumfus Peluts posúvame nechtiac do 6a-čiek. Zle som si pozrel cestu a aj som trošku mrmlal, že sa mi to zdá nejaké ťažšie. Keď som klipol Váňa z dole vraví, že pekné 6ačko L'Escorpi na OS. Na chvíľku sa pretrhá hmla a na chvíľku nám zasvieti slnko a tak asi dve cesty lezieme len v tričku.

Overbooking (foto: Váňa)

Margalef je konglomerát podobne ako Montserat, ale kamienky sú akoby hustejšie a veľa lezenia je po dierkach. Keďže je to kaňon, tak väčšina ciest začína malým previštekom a potom po dierkovanej platni. Ťažšie cesty sú samozrejme previsnuté celé a mega ťažké tak to je hladký plafón po ničom.

Poslednú cestu dňa dávam pokus o Overbooking 6a+, ktoré ma púšťa cez úvodný previs iba na RP(asi 7my pokus) a Ivan ju dolieza až za šera. Keďže hore zostanú expresky voláme Váňu nech si to ide dať ako nočnú prémiu a ten to s čelovkou na hlave a prstom v zadku ľahúčko prelieza.

Váňa v Overbooking s čelovkou

Keďže už vieme kde je parkovisko tak to balíme a presúvame sa tam. Je pod priehradou a je parádne spravené. Sú tam turecké záchody, tečúca nepitná voda, miesta na grilovanie, stolíky a pekná rovná plocha na zaparkovanie a postavenie stanov. Varíme klasické menu - cestoviny s tuniakom a červenou a riadne sa natlačíme. Spať ideme oveľa skôr ako posledne a v podstate hneď po zalezení do spacáku ma vypne.

Luxus parking a camping

Ráno sa budíme kúsok skôr a varíme čaj a raňajky a obdivujeme ako pekne je to parkovisko spravené a urdžiavané. Pred lezením sa ešte ideme najprv prejsť okolo priehrady a poobzerať sa v iných sektoroch. Potom presúvame auo pod strechu pod sektor Can Llepafils a cestičkou sa z prava presúvame nahor do platní. Váňa s Jankou si dávajú na rozlez 6a-čka a ja s Ivanom sa rozhýbavame v päťkách Llepafils a A Moro. Neskôr si nachádzame platňové cesty s kurióznym bouldrovým nástupom po platni a potom preliezam s betou od Váňu na flash Desakato za 6a. Váňa s Jankou sa presúvajú ešte do vyšších sektorov a my s Ivanom úplne doľava, kde je nakope viacero ľahších ciest do 6a+ a kde môžeme pohodlne sušiť stan.

Desakanto (foto: Váňa)

Opäť vykúka slnko a dávame to pekne poporiadku jednu cestu za druhou. Okolo štvrtej sa slnko schová za horizont a my to balíme a ideme k autu, kde nás už čaká zmiešaná dvojka. Po krátkom občerstvení sa predierame hmlou a úzkymi seprentínami nad kaňon, kde zastavujeme kôli krásnemu západu slnka s výhľadom. Asi o hodinu a pol neskôr a 15 Euro na diaľničných poplatkoch prichádzame späť na letisko. Odovzdávame auto a lúčime sa s Jankou a Váňom, ktorí idú vlakom do Barcelony na hostel a potom na konzulát.

Slnko

My checkujeme batoh a prechádzame cez letisko kde si sadáme na gate s nápisom Dublin. Na pánskych záchodoch získavam nový poznatok, že číslo dva nedávam, keď vo vedľajšej kabínke dvaja súložia. Dúfam, že si to užili. Po vystátí si fronty zisťujeme, že gate a let na ktorý čakáme je AerLingus a my máme Ryanair. Naštastie ten odchádza kúsok neskôr a sú celkom blízko, takže je to bez problému, ale týpkovi ktorý má na Ryanair bráne opačný problém nezávidím.

V lietadle ma zase vypne a z letiska sharujeme taxík, takže veľmi rýchlo sa ocitám v posteli a zaspávam.

Gýčovka

Bohužial táto váňadrovka pre Janku a Váňu nebola veľmi lacná. Ako sa Váňa neskôr vyjadril tie dve fotky z nášho konzulátu v Barcelone na 20 poschodí ich stáli každá vyše 500 Eur  a bol to asi jeho najdrahší December. Janku nakoniec do Írska na dočasný doklad pustili, ale bohužial nestihla vybaviť doklad pred ich vianočným výletom do Grécka. Lezecky nás tento výlet však obohatil a do Margalef sa určite ešte vrátime.

P.S. Viac foto

Pre carpathianclimb.sk - Adino